kravcik

Český  národopisec a biológ prof. Vladimír Úlehla, krátko pred svojou smrťou (zomrel 3. júla 1947) napísal: „Za paměti dnešních nejstarších žijících lidí se naše krajina proměnila víc než za poslední tisíciletí. V naši době, v posledních pětasedmdesáti letech, přičinily se o to zvláště podniky, kterým se říká meliorační, to jest zlepšující. Půdu vysoušejí, a tím zasahují škodlivě do chemických roztoku půdních. Tím, že odvodňují kdejakou bažinu, staré rameno říční, močál a vrchovisko na výšinách, pomáhají proměnit naše podnebí v pevninské, s protikladem tuhé zimy a léta s menší oblačností a s odděleným údobím sucha a lijáků. Tím, že meliorace umožňují rolníkovi poorat kdejakou pastvinu i odvodněnou nížinu, způsobují, že se vrstvy prsti odhalují, odplavují a že se nová prsť netvoří„.

Profesor Úlehla zrejme netušil o možnosti degradácie pôdy, ktorú prinesie obdobie socialistického poľnohospodárstva. Červená revolúcia v socialistických krajinách skolektivizovala políčka drobných roľníkov, rozorala medze a scelila pozemky do celkov veľkých niekoľko desiatok až stoviek hektárov. Obrovské polia bez akýchkoľvek prirodzených prekážok, terénnych stupňov alebo ochranných pásov vegetácie, ktorá by obmedzovala povrchový odtok z územia, boli prezentované ako veľký pokrok. Takto je aj na svahoch v ktoromkoľvek chotári na Slovensku, kde prebehla kolektivizácia. Oranie po spádnici odnáša nie len vodu, ale aj pôdu a živiny z nej.

Foto: Michal Kravčík

Erózia, degradácia a odnos pôdy

Na takýchto poľnohospodárskych pôdach sa popri zmenách mikroklimatických podmienok zvyšuje rýchlosť povrchového odtoku dažďovej vody. Tým sa urýchľuje vodná erózia spojená s deštrukciou a odnosom pôdy, ktorá má za následok degradáciu ich kvality, ba až devastáciu krajiny a vznik spustnutých pôd v poľnohospodárskej krajine. Z uvedených procesov je najnegatívnejším javom odnos (strata) pôdy. Zatiaľ čo zhoršené vlastnosti pôdy človek dokáže upraviť, stratenú pôdu vo väčšom rozsahu nahradiť nevie. Zdá sa však, že odnos pôdy u nás patrí k málo sledovaným javom a že pedológovia v ňom zaostávajú podobne ako hydrológovia zaostávajú v sledovaní úbytku vody v krajine. A tak nemá kto biť na poplach. Pritom tvorba pôdy sa udáva v stotinách až tisícinách milimetra ročne, erózia však prebieha rýchlosťou až o niekoľko rádov väčšou.

Strata pôdy u nás

Na Slovensku sa skutočná strata pôdy vodnou eróziou pohybuje v lesných porastoch stredohorí až vyšších horských oblastí v priemerných hodnotách 0,01 – 0,03 mm za rok, v trvalých trávnych porastoch okolo 0,06 mm za rok, v obilninách 1,8 mm za rok, na obnaženej pôde nad hranicou lesa 3,4 mm za rok a v okopaninách až 3,6 mm za rok.[1] To znamená, že v mnohých oblastiach Slovenska každoročne strácame vzácnu poľnohospodársku pôdu, ktorá sa tvorila stáročia až tisícročia. Pritom pôdu možno považovať vzhľadom na jej veľmi pomalú tvorbu  za neobnoviteľný zdroj. Dá sa teda povedať, že žijeme z podstaty.

Potenciálna strata pôdy

Naliehavosť opatrení proti vodnej erózii vystupuje ešte urgentnejšie pri pohľade na potenciálnu (možnú) vodnú eróziu pôdy. Ide o takú eróziu, ktorú by spôsobili prírodné činitele na povrchu pôd, ak by neboli chránené vegetačnou pokrývkou ani protieróznymi opatreniami. Priemerná intenzita takéhoto možného odnosu pôdy predstavuje v SR 2,30 mm za rok (23 m3 pôdy na 1 ha za rok). Vodnou eróziou stredne, silno a extrémne ohrozené poľnohospodárske pôdy na Slovensku predstavujú 55,6 % poľnohospodárskeho pôdneho fondu (PPF). Stredne, silno, veľmi silno až katastrofálne ohrozené lesné pôdy zaberajú až 97,1 % lesného pôdneho fondu.[2] Z porovnania údajov o skutočnej a potenciálnej vodnej erózii v lesných porastoch vyplýva imperatív udržať zalesnenie, pokiaľ to podmienky dovolia. Ďalším záverom by mal byť imperatív urgentného zalesnenia najmä spustnutých pôd, čo by umožnilo plnenie protieróznej a hydrickej funkcie lesa na nich.

Ako sme chránili pôdu v 19-tom storočí

Čo k tomu dodať. Iba ak to, že zákon, ktorý platil v Rakúsko-Uhorsku od konca 19. storočia tvrdo postihoval tých, ktorí zanedbávali starostlivosť o pôdu a tým prispievali k povodňovým rizikám. Teraz? Obce i vlastníci pôdy sa trápia s následkami bahnotokov [3], príčinou ktorých je nedodržiavanie dobrej farmárskej praxe. A farmár, teda správca pôdy? Berie dotácie za hospodárenie na pôde, ktorú zväčša nevlastní a prispieva k vysušovaniu pôdy, zmene klímy i k zvyšovaniu povodňových rizík. Už by bolo načase, aby farmári cez dotácie boli motivovaní za nevysušovanie pôdy, znižovanie povodňových rizík i za ozdravovanie klímy v chotároch obcí.

Ako ju chránime teraz

Minulé sa nechala počuť ministerka agrosektoru, že poľnohospodárstvo nie je takou prioritou, ako klimatická zmena pre Európsku politiku. Akosi si nevšimla, že súčasťou degradácie pôdy je vysušovanie krajiny a s tým súvisiaca zmena klímy a nebezpečný trend straty úrodnosti pôdy. Možno že na raňajky nám bude stačiť blatník z auta, na obed koleso a na večeru?

____________________________________________________________________________

[1] Rudolf MIDRIAK, Od erózneho ohrozenia po spustnuté pôdy Slovenska, Tretie pôdoznalecké dni v SR, VÚPOP Bratislava, 2004, p. 193 – 200

[2] Tamže

[3] Bahnotok vzniká následkom prudkých lejakov, otrasom pôdy, alebo porušením stability svahov. Pri posudzovaní príčin bahnotoku sa však zabúda na ďalšiu príčinu. Stav, resp. spôsob hospodárenia v krajine. Ak hospodárenie na poľnohospodárskej pôde je v rozpore s dobrou farmárskou praxou, dochádza pri intenzívnych dažďoch stekaniu nie len vody, ale aj ornice a výsledkom je lokálna záplava bahnom.