kravcik

„Slovanské krajiny sa rozprestierajú od Stredozemného mora až po Severné more… Slovania budujú väčšinu svojich hradov… na lúkach bohatých na vodu a kroviská… sídlia v najúrodnejších krajoch, najbohatších na rozličné prostriedky obživy. Veľmi usilovne obrábajú pôdu a zabezpečujú si poživeň… V [ich] krajinách nebývajú hladomory, ktoré by zapríčinili dlhotrvajúce suchá. Skôr naopak. Hlad môže vypuknúť, keď veľa prší… Ak málo prší, nemá to zlé následky, lebo v týchto krajoch je vlhko“. Toto napísal Ibráhím Ibn Jakúb At-Turtúší, O Západných Slovanoch, v polovici 10. storočia[1].

A čo by napísal Ibrahim Ibn At Turtúší dnes. ako na tom je Slovensko teraz, teda viac ako 1000 rokov? Ešte pred 2. svetovou vojnou s vodou na Slovensku bolo tak, ako to bolo za čias, keď nás navštívil židovský kupec a cestovateľ z Pyrenejského polostrova, ktorý navštívil strednú Európu 2 roky po tom, ako na Slovensko doputovali Cyril a Metod.

V povojnovom období, teda v období budovania svetlých zajtrajškov sme úplne premenili krajinu. Rozorali medze, močiare vysušili, kriaky z poľnohospodárskej krajiny odstránili a naštartovali sme grandiózny program vysušovania Slovenska. Kde sme mohli sme porobili rigoliky i rigoly na odvádzanie dažďovej vody do najbližšieho potoka.

Výsledok? Stačilo niekoľko desaťročí a Slovensko sme tak vysušili sami, že by to nedokázal ani najväčší nepriateľ Slovenska. Viac ako 70 % občanov Slovenska sa hlási ku kresťanstvu a fakt mám mentálny problém pochopiť, ako môže tých 70% kresťanov považovať dažďovú vodu, teda Boží dar, za odpad aj 27 rokov po páde bezbožného komunistického režimu.

Len pripomínam, že do roku 1989 sme zo Slovenska doslova vyhnali 7 mld. m3 tej dažďovej vody, ktorá nasycovala krajinu a zabezpečovala obživeň i zahasenie smädu pre nás všetkých. Po roku 1989 sme pomohli bez úžitku „vyhnať“ zo Slovenska ďalších viac ako 8 mld. m³ tej dažďovej vody, ktorú komunisti nestihli vyhnať.

Toto barbarstvo, ktoré páchame na prírode a hlavne na vode sa prejavuje aj tým, že k to má nohy a ako taký zdravý úsudok, opúšťa Slovensko v nádeji, že inde je to lepšie. Tak ako opúšťajú vysušené končiny tí, ktorí už nevidia žiadne východisko .

Výsledok? Predlžujú sa periódy bez dažďa a extrémne prívalové dažde aj s ľadovcom. Dnes mi volala jedna facebooková priateľka z Hlohovca, čo sa dá robiť proti tomu, aby „výrobcovia“ ovocia nestrieľali do mrakov, lebo po tých streľbách neprší. Údajne to robia preto, aby zabránili tvorbe ľadovca a ohrozeniu úrody. A nevedia, čo činia. Zrejme ich ovocie nepotrebuje dážď.

To fakt sme až tak padnutí na hlavu, že urýchľujeme pílenie konára na ktorom sedíme. Ľudia boží spamätajte sa. Ostáva už veľmi málo času na zatiahnutie vodnej brzdy. Riešenie je a pomerne jednoduché. Majme my obyčajní ľudia rozum, keď už ho stratili všetci profesionálne platení úradníci i politici z našich daní. Nedovoľte ani jednému litru dažďovej vody odtiecť z vášho pozemku, pretože pršať bude len vtedy, ak sa bude voda z krajiny vyparovať!!!

[1] Citát z knihy: Slovensko očami cudzincov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Literárne informačné centrum, Bratislava, 1999, s. 242