Možno viacerým priateľom už lezie na nervy, že v súvislosti s kandidátkou na prezidenta reagujem. V tomto prípade som priamo tam spomenutý v bode č. 3 (Financovaná zo zahraničia – https://martinrepka.blog.sme.sk/c/505059/pravda-o-zuzane-caputovej.html), a preto si dovolím dovysvetliť nie len súvislosti, ale aj s tým súvisiace poznanie.
V roku 1999 som získal ako prvý občan Slovenskej republiky Goldmanovú environmentálnu cenu. Získal som ju za to, že som pomáhal občanom Hornej Torysy, aby sa nedali vyhnať zo svojho rodiska, kvôli údajnej potrebe pitnej vody pre Prešov a Košice.
Napokon sa to podarilo a na základe nominácie, ktorú doteraz neviem identifikovať, som získal Goldmanovú environmentálnu cenu v roku 1999. S cenou bola aj finančná odmena 125 000 USD. Bola to osobná odmena a ja som si dovolil tieto peniaze darovať na MVO Ľudia a voda a ako základinu novozaloženej Komunitnej nadácie Modrá Torysa, ktorá doteraz funguje a úspešne. MVO Ľudia a voda je okrem krátkeho obdobia 2010-11, permanentne kriminalizovaná.
Tak ako teraz, keď množstvo nezainteresovaných ľudí na Slovensku si nevšimlo občianske nasadenie Zuzany Čaputovej okolo Pezinskej skládky, tak ani vtedy si nevšimlo množstvo ľudí nasadenie ľudí okolo MVO Ľudia a voda v kauze na Hornej Toryse.
Za 20 rokov po obdržaní Goldmanovej environmentálnej ceny si uvedomujem nie len veľkú zodpovednosť Zuzany za jej predchádzajúce pôsobenie, bez ohľadu na to, ako bola politická i ekonomická realita.
V mojom prípade sa dá povedať, že mňa nepostrčil dopredu „nejaký“ Štefunko, ba priam naopak. Od roku 2000 som sa stal sústredeným terčom kritikov nie len vodohospodárov, ale aj tých, ktorých dovtedy som považoval za priateľov.
Dostal som sa na dlhé 10 ročné obdobie izolácie, ba dokonca som sa stal predmetom prípadovej štúdie, ako som zlyhal a že to bol veľký omyl, že Výbor pre udeľovanie Goldmanovej environmentálnej ceny sa dostal do omylu.
Nikto sa ma ani na to neopýtal, ako to vlastne je a bolo. Stalo sa predmetom rôznych špekulácií a opovrhovaní, aj zo strany mojich bývalých priateľov. Nebolo to ľahké obdobie, no musel som to zvládnuť.
Budem v tomto prípade úprimný a dôsledný. Keď ma Goldmanová nadácia oslovila, aby sme sa pred udeľovaním ceny so Zuzanou stretli, nestalo sa tak.
Nerozumel som tomu prečo, no teraz viem, že tak ako okolo mňa sa hrali rôzne hry, iste sa hrajú aj okolo Zuzany. Vtedy, aj teraz. Aby sa nestala prezidentkou, lebo sa vymyká z pod kontroly rôznym záujmovým skupinám.
Napriek tomu, že som sa iba raz stretol so Zuzanou viem, že to je najlepšia voľba pre Slovensko, pre perspektívu i prosperitu Slovenska. Zuzana je veľká nádej vyviesť Slovensko zo začarovaného kruhu vlastného utrpenia i ponižovania.
Viem, že prostredníctvom Zuzany Slovensko má šancu stať moderným štátom kultúrnych, sebavedomých a zodpovedných ľudí.
Ak by Slovensko primitivne neblblo a tu platili vecné argumenty, agendu ktorú rozvijam so svojím skromným tímom, by prinieslo Slovensku celosvetovú slávu. Namiesto toho, aby táto agenda sa rozvinula pre prosperitu Slovenska stála sa istou skupinou ponížovana, zosmiešňovaná a opľuvávaná nie západnými mocnosťami, ale slovenskou malosťou aj tými, ktorí ani nevedia o čo ide, lebo sú používaní nástrojom moci
Udelenie Goldmanovej environmentálnej ceny pre Zuzku je značkou najvyššej kvality a nemala byť predmetom primitívnych hejtov. To by mali vedieť aspoň tí občania, ktorí túžia žiť poctivo a šťastne zo svojej práce.
Michal Kravčík Nositeľ Goldmanovej environmentálnej ceny (1999).