kravcik

V súvislosti so suchom mali by sme si prehodnotiť vzťah k dažďovej vode, ktorá nie je odpad, ale miazga života a jej kolobeh večným perpetom mobile existencie života. Samozrejme dovtedy, kým sa nevyprázdnia malé vodné cykly. V škole sme sa učili, že voda je obnoviteľná. Hnacím motorom vody v malých vodných cykloch je Slnko. Preto sa voda z oceánov, vodných plôch i z krajiny vyparuje.

Vodu v oceánoch máme, preto sa z nich permanentne vyparuje a to našťastie nemôžeme zmeniť. Zložitejšie je to na pevnine. Výpar z pevniny je nerovnomerný, lebo závisí od množstva vody v ekosystémoch. Čím je viac vody v ekosystéme, tým sa jej viac vyparuje. Najviac sa jej vyparuje z prirodzeného a menej z poškodeného lesa. Ešte menej vody sa vyparuje z lúky, ornej pôdy a napokon z degradovanej vysušenej krajiny, ako je púšť. Veľmi málo vody sa tiež vyparuje zo zastrešeného, či zapečateného povrchu zeme. To znamená, že výpar vody zo zemského povrchu môžeme ovplyvňovať. Žiaľ zväčša negatívne, lebo vychádzame z podstaty, že dažďová voda nás otravuje a preto ju systémovo odvádzame rúrami i kanálmi do najbližšieho potoka.

Tam, kde sa viac vody vyparí, tam je vzduch vlhkejší i chladnejší. Takto je aj s tvorbou mrakov. Najväčšie kopy mrakov sa objavujú nad lesami, menej nad poľnohospodárskou krajinou a najmenej nad mestom, či nad púšťou. Samozrejme, že medzi jednotlivými priestormi na oblohe dochádza k premiešavaniu vzduchových más.

V princípe sa dá povedať, že hustota mrakov na oblohe je zrkadlovým obrazom hustoty vegetácie na zemskom povrchu. Logický z toho vyplýva, že dlhodobo najmenej mrakov sa objavuje v púštnych oblastiach. Prečo to tak je? Súvisí to s poklesom výparu a zvýšenou produkciou tepla z vysušenej krajiny do atmosféry. Prečo? Lebo obmedzovanie výparu vody z pôdy a vegetácie zvyšuje produkciu citeľného tepla do atmosféry.

Tiež si treba uvedomiť, že mraky na oblohe sa rodia za podmienky, že z krajiny sa voda vyparuje. Na to, aby sa voda z krajiny vyparila, potrebujeme ju v krajine mať. A tu je to kameň úrazu, ktorý je pre laikov i pre niektorých odborníkov ťažko zrozumiteľný. Práve od nich často počujeme, že poruchy v počasí, ako sú dramatické zmeny tlakov v atmosfére, hurikány, tornáda, intenzívne lejaky, dlhé obdobia bez dažďa sú výsledkom globálnej klimatickej zmeny, resp. globálneho otepľovania.

Je to fatálny omyl. Všetky tieto symptómy dramatických zmien počasia, extrémne prívaly vody za veľmi krátky čas i dlhodobé sucha bez dažďa, sú výsledkom zvýšenej produkcie tepla do atmosféry z vysušených oblastí na pevnine, ktoré menia intenzitu prúdenia vzduchových más v atmosfére.

Vieme veľmi dobré globálne i v jednotlivých štátoch zrátať, koľko lesov bolo premenených na poľnohospodársku krajinu. Vieme tiež veľmi dobre globálne, kontinentálne, národne i lokálne zrátať , koľko poľnohospodárskej krajiny sa zastavalo.  Vieme veľmi dobre zrátať, koľko vody sa ročne odkanalizuje do najbližšieho potoka i mora.  Vieme veľmi dobre globálne, kontinentálne, národne i lokálne zrátať, koľko nových dopravných koridorov pribudlo a odkanalizovalo sa. Vieme veľmi dobre zrátať, o koľko sa zvýši odtok a zníži výpar premenou lesa na poľnohospodársku krajinu, či premenou poľnohospodárskej krajiny na zastavané územia.

Potom nechápem, ako je možné, že odborníci na globálnu klimatickú zmenu prijali úzus, že množstvo vody v atmosfére je nemenné, keď zrátať koľko vody sa stratí z kontinentov a pribudne v oceánoch nie je zložitý proces. Prezradím im. Z laických a údajne neodborných analýz sa zo Slovenska stratí v priemere 250 mil. m3 vody a z kontinentov cca 760 mld. m3 vody, ak intenzita vysúšovania sveta je taká istá ako na Slovensku. To isté množstvo vody pribudne v oceánoch.

V prepočte na plochu oceánov je to 2,1 mm! Že nám ročne stúpajú hladiny oceánov o 2 až tri milimetre a že sme to prisúdili roztápajúcim ľadovcom? Nuž čo, zviditeľňovať procesy globálneho otepľovania prostredníctvom padajúcich kusov ľadu z ľadovcových riek do mora s polárnym medveďom na plávajúcej kryhe ľadu, je predsa len viac dramatické, ako neviditeľný proces vysušovania kontinentov a rozpad malých vodných cyklov nad nimi.

Že nie je možné popísať súvislosti?  Nuž stačí si pripomenúť momentálne dramatické sucho v Kalifornii, ktoré začína ohrozovať jednu z najvyspelejších ekonomík sveta. Príčinou toho, že v Kalifornii prší už takmer len v januári a februári, kedy sú katastrofálne záplavy a v ostatných mesicoch takmer vôbec neprší, je výsledkom zmenšovania výparu vody z vysušenej krajiny, teda úbytok vody z malých vodných cyklov.

Podľa predbežných odhadov sa za posledných 50 rokov stratilo nie len z plochy Kalifornie, ale aj z malých vodných cyklov nad ňou viac ako 100 mld. m3.  Na plochu Kalifornie je to „len“ nejakých 235 mm vodného stĺpca. Ak Kalifornia nezastaví ubúdanie vody z malých vodných cyklov, sucho u nich prerastie do apokalyptických rozmerov. A čo ostatný svet? V Indii vyschlo 91 priehrad, v Sýrii začala vojna po tom, keď od od roku 2005 trvá šilaené obdobie sucha, keď priemerné zrážky klesli o viac ako 25%, v Kapskom meste už nezapršalo 4 roky.My na Slovensku potrebujeme až tam zájsť, aby sme to pochopili?

Tak ako ročne sa stratí zo Slovenska v priemere 250 miliónov kubických dažďovej vody, tak toľko potrebujeme ročne zadržať dažďovej vody v poškodených častiach krajiny, aby sa nám voda obnovovala. Ako to urobiť? Nuž tak, ako to bolo navrhnuté vo Vládnom programe Revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí  v roku 2010. Tu je link na uznesenie: http://www.rokovania.sk/File.aspx/ViewDocumentHtml/Uznesenie-11215?prefixFile=u_

Foto: M. Kravčík

Že na to nemáme peniaze? Pripomínam, že priehrady bez funkčných malých vodných cykloch sú nám nanič. Prinavrátenie stratenej vody aj do Slovenských priehrad je možné iba návratom stratenej vody do malých vodných cyklov a nie budovaním ďalších priehrad. A ozaj, v prepočte na počet obyvateľstva planéty Zem, je to 100 m3 vodozádržných opatrení a to jeden človek dokáže spraviť za jeden týždeň, ak nie za jeden deň!